Bernardín
Už v sedemnástom storočí bolo známe, že mnísi v augustínskom kláštore sv. Bernarda vo Švajčiarsku chovajú mohutné strážne psy, ktoré často používajú na vyhľadávanie a záchranu pútnikov pred vyčerpaním a zamrznutím, ktorí zablúdili v snehových búrkach. Najznámejší z týchto psov sa volal Barry .V rokoch 1800 až 1812 zachránil asi štyridsať ľudí pres istou smrťou. Najčudnejšie na tom je, ýe túto šľachtenú prácu konajú tieto psy pre človeka až dodnes. Predkami týchto psov, ktoré sa už v tomto čase chovali čistokrvne, boli silné dogovité psy, ktoré sa používali na stráženie stád. Zrejme to boli potomkovia psov sprevádzajúcich rímske légie pri ich vojenských výpravách na sever os Álp. Preto bernardskí mnísi vhodným výberom týchto domácich strážnych psov položili základ vzniku plemena, ktoré roku 1865 prevzalo názov svojho pôvodného domova Keď sa rozšírili správy o výborných vlastnostiach bernardínov, ujali sa ich chovu aj iný chovatelia, najmä Angličania, ktorí pôvodne švajčiarske psy krížili s inými dogovitými plemenami, predovšetkým s mastifom a newfoundlanským psom, čím si síce rozšírili chovnú základňu, ale vlastnému chovu neprospeli. Týmto krížením vznikli ťažkopádne, mohutné zvieratá, ktoré sa značne odchyľujú od pôvodných odolných a obratných kláštorných psov. Živým dokladom kríženia s newfoundlanským psom je dlhosrsté forma bernardína, ktorá je dnes rozšírená takmer po celom svete. Bernardín je povahovo dobrácke zviera, ktoré miluje svoj domov aj s jeho obyvateľmi. K cudzím ľuďom je však nedôverčivý. Preto sa z neho stal dobrý strážca, vzbudzujúci rešpekt. Ešte pred druhou svetovou vojnou ho bolo možno často vidieť aj u nás ako záprahového psa. Pre svoju pokojnú, neútočnú povahu bol veľmi vhodný na túto prácu. Vojna i povojnové obdobie so stravovacími ťažkosťami podstatne obmedzili chov bernardínov a dnes ho u nás chovajú len skutoční priatelia tohto plemena. Ernardín sa používa ako lavínový sprievodca v Alpách a Pyrenejach.
